Aj tohto roku sa členovia nášho klubu zúčastnili tradičného horolezeckého týždňa, ktorý sa konal na Popradskom plese od 10. do 16. augusta. Prišli sme už v pondelok v hojnom počte 4+1: Chemik, Tomáš a Lucia Novotní, Iveta Čuchtová a to plus 1 bol spriatelený člen spriateleného klubu MoveUp – Tomáš Polák.

Deň prvý:

Plán bol vyraziť skoro ráno pretože hlásili poobede dážď. Ale samozrejme objektívne príčiny – zabudnuté veci, nákup horaliek, pozbieranie zablúdených členov výpravy z pod Braniska, doplnenie materiálu uLulu a podobne – spôsobili, že sme sa na parkovisko pri odbočke k zastávke Popradské pleso dostali až niekedy o druhej po obede. Našťastie bolo celkom voľné, tak sme zaparkovali, vytiahli z áut batohy, obuli bagandže a vykročili do paralelného vesmíru menom Tatry. Na chate bolo už celkom rušno. Dali sme si niečo pod zub, jedno pivko a vyrazili sme s pár friendami a jednym lanom pod Ostrvu. Bol už celkom pokročilý čas tak sme si všetci piati dali len jednu dĺžku z Poľského komína a išli sme to osláviť na chatu. Tam nás už čakali chlapci a dievčatá z Vranovského Slaňáku aj z Košického HO Roztomilí (Rozlomity, poznámka redakcie). Dnes ešte nepršalo.

Deň druhý:

Na utorok sme mali veľké plány, aj keď má po obede pršať. Po prvé – naraňajkovať sa, po druhé – vypiť kávu, tretí bod tu radšej nebudem rozoberať, po štvrté – vyliezť niečo pekné, po piate – vrátiť sa na chatu živí a zdraví, po šieste – zapiť krásne prežitý deň a utužiť sociálne kontakty so zvyšným osadenstvom chaty. Všetkých šesť bodov nášho plánu sa nám podarilo splniť na 120%. Tomáš a Lucia Novotní si vyliezli pekne odistenú novú cestu Májová za VI- a ja, Tomáš Polák a Ivka sme si dali Pavlín-Kráčalík za V+/VI. Musím povedať, že som tú cestu už liezol asi pre 10 rokmi a zdala sa mi ľahšia (sorry Ivka :-). Ten spomienkový optimizmus je tým horší čím som starší. Aj tej kosovky v hornej časti bolo vtedy pomenej. No ale dali sme to myslím všetci úspešne a bez ujmy na fyzickom zdraví a to je hlavné. A večer sa tradične tiež vydaril. Dnes našťastie nepršalo.

Deň tretí:

Dnes má zase pršať poobede. A štyria z nášho 5-členného reprezentačného družstva musia dnes odísť domov. Neviem síce prečo, že vraj nejaká robota či čo, ale ja sa riadim podľa hesla “Aj najškaredší deň v Tatrách je stále krajší ako najkrajší deň v robote.” Tak sme si dali len ceproslalom do sedla pod Ostrvou. Tomáš s Ivkou sa tak tešili do práce, že utekali už o jedenástej doobeda preč. My ostatní sme si dali ešte Tupú, cez Klin naspäť na magistrálu a ceproslalom na chatu. Tomáš s Luciou sa odporúčali tiež. A tak som zostal sám. Teda nie doslovne samozrejme. Ešte zo serpentín na Ostrvu sme videli Zavakyho ako pripravuje bouldre za chatou na sobotný pretek, tak som sa vybral trochu si ich obzrieť. A tiež priložiť ruku k dielu, ak bude treba. Boudlre ma príjemne prekvapili. Netušil som, že kosovka skrýva takéto skvosty. Trochu som pomohol očistiť zopár bouldrov a šli sme na pivo. A nakoniec som nebol ani sám z CAP-u, pretože poobede došiel na chatu Ježo Štec. Na štvrtok som sa dohodol s Igorom z Košíc, že pôjdeme do Poľský komín, ale nakoniec som ho škaredo zrušil, pretože som dostal ponuku ktorá sa neodmieta. Ježo Štec, 84-ročný Pán horolezec ma poprosil, či by som mu nechcel robiť spoločnosť na výstupe na Vysokú. Tak som samozrejme súhlasil. Dnes zase nepršalo.

Deň štvrtý:

Dnes pre zmenu hlásia poobede dážď. Musím sa priznať, že som sa trochu bál o Ježa. Predsa len v jeho rokoch vybrať sa na Vysokú je trochu neštandardný plán na trávenie pekného letného dňa. Ja, ak sa dožijem jeho veku, budem podľa mňa rád ak vystúpim na recepciu Prešovského monobloku. Chceli sme vyraziť o pol šiestej ráno. Ešte večer som poprosil v bare, či by mi nespravili raňajky so sebou. Sľúbili mi že o pol šiestej tam už budú a tie raňajky mi zabalia. Asi o 5:45 po 15 minútovom urputnom klopaní na dvere reštaurácie vyšla nejaká slečna, že čo tam chceme veď otvárajú o šiestej. Tak som jej to v pokoji vysvetlil a po ďalších 5 minútach nám prišla povedať že o šiestej mi tie raňajky dajú. Tak v poriadku, tých 10 minút nás už nezabije, tak sme čakali. Keď nás konečne vpustili do reštaurácie dozvedel som sa, že kuchár je zaneprázdnený a raňajky mi zabalí o pol hodiny. !#<|>@$&^%!*! Nemalo zmysel nadávať ani sa hádať, tak som schmatol čo tam bolo, zabalil do servítky a vyrazili sme. V tomto zariadení zastal čas a nič sa za tých 10 rokov, čo som tam bol naposledy na JAMES týždni, nezmenilo. Cesta Zlomiskovou dolinou nám ubehla celkom rýchlo. Raňajky sme si dali až niekde na úrovni Zlomiskovej veže. Tak sme odbočili popod Ošarpance smerom na Dračie sedlo. Tam už slniečko celkom pripekalo. V Ošarpancoch už bola nalezená jedna dvojica a ďalší čakali na nástupe. Preplietli sme sa pomedzi balvany až do sedla a Ježo si vybral líniu kade by sme to mohli vyliezť. Naviazali sme sa a nastúpili sme do Komarnického rebra napravo od centrálneho žľabu. Bolo to podľa môjho odhadu tak za II miestami III. Rebro ústi do centrálneho žľabu asi v polovici, potom sme pokračovali žľabom a na konci doľava na SZ vrchol Vysokej. Hore sme stretli mladý párik, ktorý ako som sa neskôr dozvedel sa tam práve zasnúbili. Tak im prajem nech im to vydrží, nech spoločne dosiahnu ešte veľa krásnych vrcholov. Zostup si Ježo naplánoval cez kohútik k legendárnemu chatárovi Viktorovi Beránkovi. A oplatilo sa. Viktor nás pohostil pivečkom a kávou a takto posilnení sme sa pri zapadajúcom slnku vrátili späť na Popradské pleso. Dnes už začal kultúrny program, tak sme si večer ešte pozreli prednášku Ondra Húserku. Mimochodom dnes nám aj zapršalo. Asi 4 kvapky.

Deň piaty:

Dnes hlásia dážď. Už im neverím. Ešte večer som sa dohodol s Igorom že ideme do toho Poľského komína. Nejako sa nám nedarilo zladiť sa, tak sme vypadli z chaty až o pol desiatej. Ale veď Galéria Ostrvy je blízko a cesta je ľahká a krátka. Nastúpil som do prvej dĺžky a asi v polovici som sa vyklonil že si obzriem ako to ide ďalej. A tu, čuduj sa svete, zvlhli mi oči a zbadal som ten dážď čo hlásili na pondelok. Tak som neváhal a zliezol som to naspäť dole. Nechcelo sa mi vyskúšať žľabový tobogán v tatralandii. Skryli sme sa pod previs a prečkali ten pekný slejvák relatívne v suchu. Zopár družstiev také šťastie nemalo a chytilo ich to v stene. Nezávidím. Našťastie po chvíli dážď ustal a ja som sa rozhodol, že zvyšok dňa strávim pozorovaním nádhernej tatranskej prírody z terasy chaty. Večer pokračoval kultúrny program prednáškou českého držiteľa ocenenia Piolet d’Or Marka Holečka.

Deň šiesty:

Dnes už fakt hlásia dážď. Ale všetci sú optimisti, pretože dnes je Boulderblast – súťaž v liepaní sa po balvanoch za chatou. Niekomu to možno príde divné trepať sa do Tatier s matracom na chrbte kôli nejakým nevýrazným šutrom v kosovke, ale poviem vám má to niečo do seba. Ja som tiež zo začiatku váhal, ale tak som si povedal nech je sranda. A aj bola. Už od rána sa začali po asfaltke rojiť chodiace bouldermatky, až sa ich aj napriek predpovedi nakoniec zišlo pekných 69 registrovaných. Asi ich až toľko organizátori nečakali, pretože na tých posledných opozdilcov sa neušli ani brožúrky so sprievodcom po bouldroch. Podľa môjho skromného odhadu tam mohlo byť ešte zo 15 ľudí, ktorí sa neregistrovali a len tak nesúťažne sa tam liepali. Pridružil som sa ku košičanom – Jerry a spol a šli sme na to. Asi o jedenástej prišla búrka a riadny slejvák. Ľudia sa poschovávali kade-tade a ja som sa samozrejme schoval čím bližšie k pipe. Po daždi Jerry vyhlásil že 4 bouldre sú v jeho veku úctihodné číslo a zostal pri pipe, ale ja som si povedal že dám aspoň plný počet 5 bouldrov, ktoré mohli byť zarátané. Nakoniec som dal dokopy 8 bouldrov a za najťažších 5 som sa umiestnil na 16. mieste v kategórii hobby. Jerry dostal cenu za najstaršieho účastníka – 49,57 roka. Bolo kopec srandy. Veľká vďaka patrí organizátorom Zavakymu a Aďovi za kopec práce, ktorú spravili na bouldroch aj sprievodcovi. Večer, po vyhlásení výsledkov a niekoľkých príhovoroch, kde mal mimochodom aj Ježo krátku motivačnú reč, bolo ako hlavný bod programu premietanie nového filmu Paľa Barabáša – Everest Najťažšia cesta. Je to silný a emotívny dokument. Po skončení premietania nasledovala bohapustá žranica a pitka až do kedy kto vydržal. Ja som zalomil asi o tretej. A mimochodom, vôbec nevadilo že dnes pršalo.

Deň posledný:

Dnes nemá pršať aspoň doobeda.. Všetci sú už od rána v odchodnom móde a ja rozmýšľam čo s načatým dňom. Včera volal Mišo, že možno príde. Podľa predpovede to vyzerá, že nepríde. Stretol som Miloša a hovoril že pôjde bouldrovať. Tak sa asi pridám. Mali prísť ešte nejakí jeho kamoši, tak som si hneď dohodol aj odvoz do Prešova. Trochu sme sa poliepali, ja som si zopakoval bouldre z predošlého dňa a pridal som ešte nejaké ďalšie navyše. A keby som doma trochu trénoval prsty, tak by sa mi možno podarili pekné kúsky. Ale keďže som lemra, tak mi nezostávalo nič, iba stiahnuť chvost a obdivovať majstrovstvo iných. Okolo obeda sme pobalili saky-paky a bouldermatky a išli na chatu na jedno posledné. Chlapci čo ma mali viesť domov sa niekam ponáhľali, tak som ledva stihol dopit to pivo. Pár minút nato ako som vyrazil začalo pršať.

Plakali Tatry, plakal strom,
plakali vŕšky, i ja plakal som.
Lúčim sa, odchádzam, no skoro vrátim sa,
lebo ma tam dole porazí. Dofrasa.

Tak, to bola nedeľná chvíľka poézie na koniec môjho týždenného úteku do paralelného vesmíru. Samozrejme že pršať prestalo až niekde za polovicou cesty dole. Tak už len posledná cigaretka a cestu domov si veľmi nepmetám. Zaspal som asi už pred výjazdom na dialnicu. Keby som to mal spätne zhodnotiť, tak to bola klasika žánru THT. Trocha lezenia, trocha turistiky, trocha kultúry, veľa piva, veľa starých aj nových známych, no proste najlepšie prežitý týždeň za posledných pár mesiacov. Teda okrem dovolenky s rodinou. Ako to mal napísané na tričku jeden z účastníkov – “Aj najhorší deň v Tatrách je stále lepší, ako najlepší deň v práci.”

53 dní po

Práve sedím vo vlaku smerom na Žilinu. Pred chvíľou sme opustili stanicu Poprad a ja pozerám na krásnu panorámu Tatier. V doline je hmla ale vrcholy vytŕčajú do neba. Vyzerajú akoby ani neboli skutočné. Od 2000 metrov už je sneh a ja sa už v duchu teším na zimnú sezónu. Práve tieto vŕšky sú príčinou mojej dnešnej cesty. Tam som sa rozhodol, že si spravím inštruktorský kurz. Tak idem si zopakovat ako sa robí polovičný lodný, nech sa za mňa nemusíte hambiť.

Ešte malé videjko z trasy na Vysokú a späť:

Relive ‘Vysoká s Ježom Štecom’

[View with PicLens]