Vraví sa, že do roka a do dňa. Je to už rok, čo sme s Tomášom v rámci našej prípravy na Bokami Západných Tatier 2018 nonstop prešli cez všetkých 12 chát vo Vysokých Tatrách a keďže nás vybrali sa naháňať po bokoch aj tento rok, bolo treba sa naladiť na nejakej chuťovke. Nakoľko Tomáš patrí medzi slovenskú špičku ultra bežcov, ktorí dokážu odbehnúť 160km v kuse a ešte sa aj umiestniť, navrhol takú „lajtku“. Prejsť 56km s celkovým prevýšením +3860m, v solídnom čase, naprieč hlavným hrebeňom Veľkej Fatry so štartom v Dolnom Harmanci a cieľom v Ružomberku na nám. A.Hlinku. Už som si aj predstavoval, ako sa v jarnom slnečnom počasí prechádzam pomedzi mamičky s deťmi po nám. A.Hlinku v lyžiarkach a s lyžami na batohu… Ale veď čo už. Slovo dalo slovo a rozhodnutie nakoniec padlo na sobotu 9.marca s tým, že pôjdeme už v piatok, prespíme na Starých horách, ráno „nás niekto odvezie“ do Harmanca, za nejakých 10 hodín to svižne prejdeme a je vymaľované. Ale poďme pekne po poriadku.

V piatok podvečer vyrážame smer Staré Hory aj s naším podporným tímom, ktorí tvoria Miloš a Števo ( Presvedčil som ich, že ich čaká parádny výlet). Otázka „niekto nás odvezie“ je vyriešená. Miloš so Števom nás odvezú na štart, potom sa vrátia do Ružomberka, odkiaľ nám pôjdu oproti a niekde sa už len stretneme. Taký je plán.

Do penziónu sme dorazili pred záverečnou, napriek tomu ešte stihneme dať po dve piva a jednu malú slivku. Ráno 5.00 budíček a ako sa na pravých športovcov patrí, už len samé zdravé jedlá. Miloš nás vezie do Dolného Harmanca, kde okolo 6.15 štartujeme. Jasno a teplota niečo pod nulou nasvedčujú, že nás čaká parádny deň. Prvé 2km a cca 400vm ideme s lyžami na batohoch, lebo chýba sneh. S prvou súvislou vrstvou snehu sa objaví aj dosť čerstvá stopa medveďa. „Asi medvedica s mladým“ povie Tomáš. Ešte lepšie. Nakoľko sa mi išlo ľahko a nohy fungovali, ako televízor v záruke, mal som pocit, že by som im aj dokázal ujsť. Našťastie pre mňa, som to nemusel dokazovať. Keď sme vyšli na Japeň, už som tie medvedie stopy bral, ako súčasť  môjho života, ako napr. mobil.  Konečne zjazd na Staré Hory, ale radosť netrvá dlho, pretože kde sneh nie je, ani skialpinista nezlyžuje. Znova lyže na batoh, ale tento krát poklusom smerom dole na Staré Hory a potom hore na Majerovú Skalu. V polke výšľapu na Majerovú Skalu už nemám nervy stále lyže vyzúvať a obúvať, takže volím variantu lyže na nohách a musím povedať, že pásy na hline a šotoline výborne držia. Tomáš sa nedobrovoľne rozhodol, že prejde celú trasu na jedných pásoch, nakoľko si druhé zabudol doma a keď mu už pod Majerovou Skalou v strmých traverzoch prestali lepiť, začal používať slova nepublikovateľné v čase pôstu. Nakoniec zvíťazila duša bežca a úseky, kde hrozilo strhnutie pásu prebehol. Na Krížnej pofukuje svieži vietor, obliekame vetrovky, jedna fotka a bežíme smer Ostredok. Ide sa nám parádne, aj keď máme menší časový sklz oproti plánu spôsobený tým, že zjazdy, kde sme mohli lyžovať sme museli zbehávať, poprípade schádzať. Pod Borišovom vidno veľké vypadnuté základové lavíny a som celkom rád, že v čase keď traverzujeme kotlom ku chate je ešte stále firnový sneh. Za iných okolnosti by som si asi cvrkol. Na chate si prezujeme suché ponožky, niečo zajeme a po pol hodine pokračujeme ďalej. Vyzerá to však, že sme sa za tú pol hodinu teleportovali úplne na inú planétu, kde fučí súvislých 150km/hod., vodorovne sneží a nevidno na 5 metrov. Cestou na Ploskú nás na hrebeni pravidelne zráža k zemi a aby toho nebolo málo, strácame v hmle tyčové značenie. Chvíľu blúdime. Tomáš mi chce niečo povedať, ale kvôli vetru ho nepočujem, aj keď stojí pri mne. Nakoniec sa mu to podarí: „ Toto už nie je sranda, tu ide o život“. To vidím aj sám. Po chvíli sa opäť nájdeme a pokračujeme po tyčiach na Ploskú, avšak vietor medzitým vytvoril z podkladu ľadovú glazúru. Hore padne zásadné rozhodnutie dňa. Finito. A ako Tomáš poznamenal: „ V takom počasí ani Čecha v horách nestretneš“, otáčame to na Liptovské Revúce a zbabelo utekáme z boja, lepšie povedané z hrebeňa. V nižšej nadmorskej výške nám počasie ešte naloží a sneh sa mení na dážď, takže nevadí, že sme premrznutí, hlavne, že budeme mokrí. Našťastie nad dedinou stretávame dobrých ľudí, pár skialpinistov, ktorým nedáme veľmi na výber a ochotne nás zvezú do Ružomberka, kde pre nás tiež po rôznych peripetiách (veď som im sľúbil parádny výlet) prichádzajú chlapci z podporného tímu.

Aj keď to nakoniec nevyšlo, ako sme chceli, bol z toho celkom dobrý tréning, 35km a +2830vm a ako vraví klasik: „Lepší holý život v hrsti, ako 5minút slávy na stránke HZS na streche“.

P.S. Určite sa vrátime.

Stano

Video z Ploskej