Po májovom záťahu prišiel nestabilný jún a tak som sa do Tatier dostal až začiatkom júla. Hneď prvý júlový víkend som s Matejom navštívil Malú Zmrzlú dolinu.  Pri lezení na Čiernom štíte som sa zahľadel do krásnych stien v Karbunkulovom hrebeni.  Od Jastrabej veže, cez Kopiniaky, Malý Kolový až po mohutnú stenu Veľkého Kolového štítu, poskytujú južne orientované steny rozmanite lezenie všehodruhu.  Múr poskytuje odistené cesty rôznych obtiažnosti, ale aj romantické klasiky s nádychom dobrodružstva.  V tejto doline som ešte neliezol, tak som si na zoznámenie vybral JV stenu Jastrabej veže. Jedna z tatranských legiend hovorí, že na neprístupnom skalnom brale Jastrabej veži, sa vraj kedysi dávno nachádzal obrovsky drahokam, ktorý doďaleka svietil svojím magickým svetlom. Tomu, kto sa drahokamu zmocní, vyplní klenot každé želanie. Ženy si ho vo svojej márnivosti často žiadali ako dôkaz lásky, a mnohí mládenci preto pri pokuse získať ho zahynuli. Odvážlivci, ktorý sa dostali na koniec svojej cesty postrehla zákerná smrť. Ako náhle sa zahľadeli na hladinu Zeleného plesa na úpätí Jastrabej veže, ich oči sa stretli s neodolateľným pohľadom víly, ktorá v plese striehla na svoju ďalšiu obeť.  Drahokam či víla? Horolezec nepreberá… tak sme dali pokus.

Jastrabia veža

Pietrzak-Surdykovski V

Klasika zo 60-tych rokov, ktorú ako zoznámenie a zorientovanie sa v stene vrelo odporúčam. Prvé 3 dĺžky Rulkeho komínom. Po 3 dĺžke sa odbočí do trávnatej platne a logickou líniou až na vrchol.  Cesta je v pevnej skale, s dobrými možnosťami istenia, lepenými štandami po ktorých sa dá bezpečne zlaniť pod nástup. Paráda.

Machnik – Preyzner IV+

Po prelezení cesty Pietrzak-Surdykovski sme mali ešte čas, tak som do toho naliezol. Priznám sa, z tejto cesty som mal veľký rešpekt. Na nete som sa dočítal viacero článkov, ktoré poukazovali na jej nepresnosť s popisom resp nákresom, podfarbené príbehy plné ťažkého lezenia a zlaňovanie z 1 dĺžky. My sme šli podľa popisu s nákresom  a pekne sme trafili líniu so štandami. Je pravda , že som sa vyhýbal slučkám ktoré poukazovali na hrdinské zlanovanie ale logicky týmto smerom hladať IV+…? Samotná cesta je o trochu ťažšia ako Pietrzak-Surdykovsky ale bola vylezená o 15 rokov neskôr, a Machnik poliezol v Tatrách vážne veci.  Čiže suma sumárum, 1 dĺžku treba od štandu 15 metrov traverzovať do nevýrazného vhĺbenia a nim hore na štand. Zvyšok cesty je logický a vo veľmi peknej a kompaktnej skale. Na vrchole sme nenašli ani drahokam ani vílu… no najväčšou odmenou nám bola parádna jasná noc plná hviezd a super bivak pod stenou.

Kolový štít J stena Šádek – Zlatník VI-

Cesta, ktorú som mal v pláne už pár rokov, no nejako mi neprišla do rany. Pekná cesta plna traverzov ,platní a všade dýchajúcej histórie. Kľúčová dĺžka je traverz za VI-, ktorá je dobre odistená, rovnako ako všetky štandy na nitoch. Po nej je to už kľučkovanie v platniach a nekonečný dolez lámavým terénom na vrchol. Pri tejto túre bol však zlatý klinec až na samotnom vrchole. 4 Česi zo psom chystajúcich sa na bivak… Nechápal som, no keď sa jeden druhého opýtal, kde to vlastne je? Na čo mu dotyčný odpovedal, no přece na Kolovým vole… Rýchlo sme zbalili veci a utekali dole. Tam to smrdelo prúserom…

Lomnický štít Z stena – Stanislawského cesta V.

Pekná klasika, s dobrými možnosťami istenia, ktorá ma prekvapila svojou dĺžkou, kde sme s Ľubom natiahli 9 lezeckých dĺžok. Cesta vedie logickým systémom vhĺbení s kľúčovým traverzom v poslednej dĺžke do Puškášovej cesty. Prvé štandy sú spoločné s cestami Hokejka a Patagónske leto a sú na nitoch, od 4 dĺžky štandy na vlastnom ale na dobrých policiach a bez nutnosti skôb. Ak chce niekto vyliezť ľahšiu cestu v slávnej stene vrelo odporúčam.

Ľadový štít V stena – Brnčalov pilier V.

Malá studená a konkrétne dolina 5 spišských plies bola ďalšia z Tatranských dolín, ktorá bola pre mňa veľkou neznámou. Preto, keď prišla ponuka od kamaráta Riša,  pridali sa  Matej s Kubom, nič iné ako parádna akcia s toho nemohla vzniknúť.  Znova nabalený na 2 dni sme zložili veci v doline a utiekli do okolitých stien. Brnčalov pilier poskytuje dlhé kompaktné lezenie po širokom pilieri s rôznymi možnosťami obtiažnosti. My sme sa snažili držať piliera a po 8mych dĺžkach a primeranej obtiažnosti stáli na vrchole. Cesta je orientačne jednoduchá a poskytuje lezenie v pevnej skale.

Baranie rohy J stena Pilier Karousek – Nejedlo IV.

Na druhý deň sme počkali pokiaľ slniečko zasvietilo do steny a vyrazili. Keďže Rišo už toho v stene Baraních rohov čo to poliezol, vybrali sme cestu od slávnych pieskarov pilier Karoušek – Nejedlo ktorá v jeho repertoári ešte chýbala. Kvalita prvovýstupcov sa odrazila na tvrdšej obtiažnosti inak v pevnej skale. Lezenie sme si spríjemňovali s kamarátmi Matejom a Kubom ktorý vedľa liezli cesty Lukeš-Sysel. Po vylezení a zídení pod stenu sme s Kubom ešte naliezli do Šádkovej cesty. Po 2 dĺžke dva krát zahrmelo. S blížiacom sa búrkou sme zatrúbili na ústup a zlanili dole. Búrka nás nakoniec obišla a suchý sme zišli k autu.

Baranie rohy J stena Traja kamaráti V+

Pri zlaňovaní zo Šádka som pozeral do cesty Traja kamaráti ktorá mi ostala ležať v hlave a pri prvej príležitosti som sa do nej vrátil. Aby sme dodržali postup ako pri prvovýstupe, rovnako sme do nej nastúpili traja. Ja, Matej a Kubo. Traja kamaráti nalezený v ceste Traja kamaráti… Často počúvam názory, že naše Tatry sú už z hľadiska pekných ciest  „vybrakované“. Práve táto cesta je toho pravým opakom. Chlapci pred pár rokmi trafili jednu z najkrajších línii, aké som kedy v tatrách liezol. V ceste sú rajbasové platne, previsy, kúty a všetko v totálne pevnej skale. Jednoducho povedané  5 dĺžok geniálnej skaly.  Cesta je po vlastnom, no tam, kde treba je pár skôb. Po vylezení sme sa vysmiaty vydali na cestu domov.

Batizovský stít – Roland-Kubin V

Túto megaklasiku som liezol v roku 2008, no keďže Matej bol som ňou na Kolovom, tak som mu sľúbil, že mu to vrátim na Batizáku. Veľmi som už neveril,  že to stihneme tohto roku no keď začiatkom novembra prifúklo teplý front, vyrazili sme. Cesta vedie logickou liniou cez už zdola výrazné viditeľné platne. 2 tretiny sú v pevnej skale no vrchná tretina je už iba kľučkovanie v ľahkom ale celkom rozbitom teréne. Kľúčové miesto je na konci druhej platne pri výleze do ľahkého terénu.  Novembrové slniečko nás poriadne vyhrialo ale keď sme doliezli na vrchol už bolo cítiť prichádzajúcu zimu.  Preto treba začať brúsiť. Za pár týždňov to znova vypukne.

[View with PicLens]