Boli časy, keď sme si pod Volovku vodili na bivaky frajerky.  To boli časy… Keď sa však z frajerky spod Volovky stane manželka a k tomu Vám porodí dvoch krásnych synov už na tie bivaky nejako neostáva čas a človek je rád aj za jednodňovú rýchlovečku hoc „len“ s kamarátmi.

To bol prípad aj nášho výjazdu. Večer telefonát a ráno pred 5tou ma na parkovisku na Popradskom plese čakajú Rišo Béreš s českým kámošom Dannym Menšíkom. Dáme raňajky, kávičku, rozdelíme matroš a o 6tej vyrážame pod Voliu vežu. Vražedným tempom keďže Danny behá ultra trail a Rišo má po skialpe kondíciu ako kôň. Predsa sa nenechám pred mladými zahanbiť a tak fučím s nimi a niečo po 8mej stojíme pod stenou. Z tvrdými nohami nastupujeme do Hviezdovej cesty od pánov horolezcov Kulhavého a Súlovského. 3 dĺžky nádherného lezenia. Určite ju môžem označiť za jednu z najkrajších ciest aké som v Tatrách liezol. Kľúčová je 2 dĺžka tak za 6. Štandy na nitoch (Vďaka Helmutovi), okrem sady friendov a čokov nič netreba.  Zlanenie cestou späť a tesne okolo 12tej obedujeme na slniečku každý svoju Lunter nátierku… J Keďže počasie bolo nádherné ešte sme naliezli  do cesty Moribundus. Rovnako 3 dĺžky ako Hviezdová cesta no všetci sme sa zhodli, že na míle vzdialené čo sa týka krásy. Na silu vytvorená línia ale budiž. Doliezli sme na vrchol, keďže Danny tam ešte nebol a niečo po 17tej pijeme kávičku na Popradskom plese.

Parádny deň za nami. Či rýchlovka alebo 5dňový bivačik, všetko má svoje čaro. Hlavne je v tých našich Tatričkách byť a liezť.

[View with PicLens]