Už dlhšie som rozmýšľal po zime vyraziť niekam za slnkom na skaly. V pláne boli rôzne južanské destinácie blízko mora, hľadanie vhodného termínu či spolulezcov. Ako to zvyčajne býva, život to zvykne zariadiť po svojom.

Bežný pracovný deň a pípnutie sms. „Servus máš veľa roboty? Nechce sa ti budúci týždeň vybehnúť na piesky. Slnko, krčma, skaly… J Maroš“ Asi pár sekúnd mi trvalo kým mi doplo (predsa vek si už vyberá daň) odpovedám krátko a výstižne. OK. Vždy je nejaká práca aj povinnosti, ale ak sa vyskytne šanca zaliezť si s najlepším slovenským pieskarom, výborným človekom a kamarátom nie je o čom rozmýšľať. Ešte skúšam pár telefónov, či sa niekto nepridá ale márne, tak v pondelok po vybavení si nutných povinností štartujem niečo po 16tej hodine smer Český raj a Turnov. Cestou sa zastavujem u Ondra v Trenčianskej Teplej a naberám Maroša. Okolo polnoci s miernym poblúdením v Prahe parkujeme na parkovisku lázne sedmihorky. Rýchla príprava ležoviska a zaspávame spánkom spravodlivých. Ráno nás budí slniečko a večne spevavé vtáky okolo lázni, ktoré svoje najlepšie roky majú dávno za sebou.  Rozlámaný po dlhej ceste no vzrušený ako po „prvý krát“ kráčame v družnom rozhovore lesnou cestou k nášmu cieľu. Odrazu sa pred nami objavujú prvé veže. Ako v rozprávke sa v prekrásnom borovicovom lese z machu a ihličia týčia majestátne pieskovcové veže. Tak tu vyrastali legendy ako Smítka, Nejedlo, Chlum, Mašek, Čihula, Cerman, Karoušek, Kopal, Kuchař a iný vynikajúci horolezci ktorí sa hlboko zapísali aj v Tatrách.  Chvíľu stojím ako puk, vyberám fotoaparát a fotím až kým na mňa Maroš nekričí, že som ako japonský turista.  Za prvý cieľ si vyberáme legendárnu Skautskú vežu kde sa natáčal film „Ako dostať tatínka do polepšovne“ Na zoznámenie Maroš vyberá cestu jižní spára IV. Prvé dotyky s pieskom sú rozpačité. Nejako neviem presvedčiť telo, že sa dá liezť po zrniečkach piesku. Nič iné mi ale neostáva tak s hlbokým nádychom a zatajeným dychom začínam ukrajovať prvé metre.  V polovici cesty zisťujem že sa to dá a že to naozaj drží, tak sa začínam posúvať pomaly meter za metrom hore. Odrazu zbadám Maroša ako sedí na veži a s úsmevom sa opýta : „Ako?“ ešte roztrasený odpovedám: „Bomba!!!“ Z vrcholu sa otvára nádherný pohľad na krajinu s výstižným názvom Český ráj. Kocháme sa výhľadom a nasávame slnečné lúče keď v tom Maroš ukazuje že skok na vedľajšiu vežu je za I.   Nabalí si lano a šup už je na vedľajšej veži. Dobere zvyšok a čaká na mňa. Z diaľky to vyzerá úplne pohoda ale čím som bližšie tým sa hĺbka zväčšuje a vedľajšia veža vzďaľuje. Ej ha??? Nasucho pregĺgam, sadám na kraj veže a už ma prepadajú čierne myšlienky… rodina, kamaráti, osirelé deti… mám ja toto za potreby??? tu skákať ako žaba??? veď som tu prišiel liezť… Po 15min a pár pokusoch som to vzdal… Trocha ma to mrzí ale Maroš ma upokojuje, že to bežne trvá pár hodín pokiaľ sa človek po prvý krát odváži a keďže je škoda presedieť pol dňa na veži tak zlaňujeme. Snáď nabudúce… Hneď naliezame do vedľajšej Kuchařovej cesty VIIb. Úplný skvost hodný majstra prvovýstupcu. Kolmá parádne chytovatá špára s jaskyniarskym výlezom na vežu akurát bez nitov s 1 kruhom J. Po zlanení prechádzame na vežu Ocun a lezieme parádny Fifanuv sokolík VI -VII a Maroš vylieza najťažšiu širočinu v celom Skaláku. Krvavú spáru VIIc  od Radana Kuchařa. Kruh tak cca v 15 metroch a potom až vrchol… Pre mňa úplné šialenstvo a len sledovať ako to Maroš lezie mi spôsobovalo miernu nevoľnosť. Presúvame sa pod Dračí zub a tam lezieme Kauskovu hranu VIIa a ďalšiu širočinu Barthova spára VIIIa vylezená v roku 1929!!! Na záver dňa zo západom slnka preliezame Kouřovú stenu VIIIc od legendy J.Smítka na Daliborku. Večer sľubovaná krčma a výborná Svijanska 11 za 80 centov… proste Český Ráj!!! Počas noci nám trošku zapršalo tak doobeda mi Maroš ukazuje Skalák a jaskyňu kde sa počas vojny schovával J.Smítka so svojimi druhmi pred Nemcami.  Odtiaľ podnikal svoje legendárne a prelomové výstupy. Škoda, že ho tesne pred koncom vojny chytili a popravili. Určite by nejaké skvosty ešte vyliezol. Poobede sme navštívili športovú pieskovcovú oblasť Pantheon. Skala je kompaktná, chytovateľná, mierne do previsu s nitmi tak cca 4-5m od seba a niektorými cestami až 50m… Parádne sme si zaliezli. Z množstva ciest sa mne podarilo vyliezť cestu Pípak VIIc a Marošovi Jízda králu IXa a Panta rhei z ľava IXa. Večer zase krčma, pivko a nekonečné debaty. Vo štvrtok sme zase navštívili Skalák. Za cieľ sme si zvolili Červencovú cestu VIIb na Dominstain, bombovú Platkovú cestu VIIa a Egyptskú hranu VIIb na Sfingu. Na koniec sme vyliezli 3 dĺžkovú parádnu klasiku na asi najkrajšiu vežu v údolí a to Chlumovú cestu VIIc na Taktovku. K večeru sa zatiahlo, jemne zapršalo tak sme opustili Skalák a presunuli sa na Suché skaly. Samozrejme že sme večer navštívili miestnu „sokolovnu“ v ktorej ako keby sa zastavil čas. Keďže vieme čo je slušnosť tak sme aj tu ochutnali miestne „ dobrôtky“. Suché skály sú ďalšia parádna pieskovcová oblasť istením podobná Skaláku akurát oveľa kompaktnejšia. Sprievodcu sme nemali tak sme liezli len tak za nosom. Až doma sme zistili, že sme liezli na Východnú stenu VIIIa na Nosatú vež,  Šavle VIIb a veľmi krásnu Slunečná cesta VI na Bílu vež  a Odvetu VIIb na Čihulovú vež. Okolo 14tej sme zbalili, buchli dverami a vydali sa na cestu domov. Za nami 4 dni parádneho lezenia, prsty zodraté od piesku, nohy a predlaktia krvavé od špár no s nádherným pocitom prežitých dní, pohody a hlavne nových skúsenosti. Lezenie na piesku vo mne zanechalo veľmi silný  zážitok a verím, že v blízkej budúcnosti sa tam určite vrátim.

Veľké poďakovanie patrí mojej milovanej manželke ktorá ma aj napriek množstvu povinností podporuje pri plnení si snov.

[View with PicLens]