Ak by malo platiť príslovie:  ”Ako na Nový rok, tak po celý rok.” potom sa určite na tento veľmi teším. Parádne ľadové podmienky v Tatrách nás s Ľubom podobne ako mnoho ďalších zimných Tatrancov vylákali 3 januára na ďaleký sever. V pláne sme mali 2 dni liezť v Javorovej doline a využiť čo najviac parádne ľadové podmienky. Ako napísal môj kamarát Maroš: “ Warunky ako v Chamonix.“ Plne nabalení vyrážame o 3 hod ráno z Prešova a vďaka konečne dokončenej diaľnici sme v Javorine niečo po 4 hod. Teplomer v aute ukazuje vonku -19 stupňov, preto nám trošku trvá pokiaľ opustíme vykúrené auto. Prebalíme, nahodíme svine na chrbát a spolu s dvojicou poliakov, ktorí spali v aute vyrážame po nepríjemnom ľadovom chodníku pod Javoráky.  V pláne sme mali legendárnu cestu Komín návratov od dvojice legiend Dieška – Páleniček, ale keďže už bolo veľa hodín tak sme chceli vyliezť niečo kratšie a nechať si tento skvost na ďalší deň.  Našli sme si miesto na bivak, prebalili sa, občerstvili a vyberali náhradný plán. Ako pozerám po doline, neverím vlastným očiam. Takú aktivitu na severe som za tých  7 rokov čo sem chodím ešte nevidel. Komín návratov obsadený, Bratislavský ľad obsadený, do pravého komína Jakeš-Mrózek nastupuje dvojica (neskôr sa dozvedám že to bol Maroš s Louisou, ktorí spali o kúsok nižšie v chatke.) tak jediná voľná ľadová línia je Poľský komín do Predného Javorového sedla.  Niečo tesne pred obedom stojíme pod nástupom. Prvých 200 metrov ideme súčasne bez lana po predných hrotoch v betónovom firne. Štandujeme a naviazujeme sa až pod ľadom. Ľad je parádny 75 – 85 stupňov s dĺžkou cca 50 metrov, no veľká zima na ňom zanechala svoj podpis a preto sa štiepi a je poriadne tvrdý. Druhá dĺžka je delikátne mixové lezenie po ľadových glazúrach s iluzórnym istením a nepríjemným výlezom cez skalný prah v jej závere. V našich podmienkach určite viac ako M4… S blížiacou sa tmou ďalšie približne 4 dĺžky lezieme súčasne firnovým žľabom s ľadovými prahmi bez možnosti seriózneho istenia.  Záverečnú čerešničku v podobe previslého preveja v totálne krupicovom nič nedržiacom snehu preliezame už za tmy.  V prvom pláne sme chceli zlaniť už po kľúčovej dĺžke ale z toho, čo skala ponúkala na štande sme nemali odvahu a vŕtačku bežne zo sebou nenosíme. Tak nám ostávala len jediná cesta späť a to hrebeňom okľukou cez Žabí vrch Javorový… V týchto podmienkach, na ľadovom, skalnato – trávnatom hrebeni bez snehu a v hlavách opatrnosť pre prípady pádov za posledné dni nám zostup často len na predných hrotoch trval 3 a pol hodiny. Polomŕtvy sme niečo po 9tej dorazili k stanu. Tušili sme, že ďalšie lezenie je už pasé ale myšlienka ďalšieho zostupu dolinou cca 2 hod k autu sa nám zdala v našom stave ako nemožná, preto sme s radosťou uvítali aké také teplo našich spacákov, uvarili čaj a zaľahli do stanu. Ráno po prebudení sa to, čo sme si mysleli večer, stalo realitou. Úplne dobitý, so zničenými nohami zo zostupu sme sa namiesto ďalšieho lezenia  pobalili a pobrali sa domov. S ľútosťou v srdci sme opúšťali túto nádhernú galériu ľadu a snehu no zároveň plánovali, kedy sa čo najskôr vrátiť. Podmienky boli viac ako parádne a uvidíme, čo nám teta zima túto sezónnu v tatrách ešte pripraví.

[View with PicLens]