Lubo nám odoslal(a) nasledujúci článok:
(autor: Ľubo Majak) Pri nočnom vysedávaní pri pive a spomínaní na zimné časy ma Chemik prehovoril, aby som napísal tento článok o výstupe na Tupej a tak jednu daždivú nedeľu som sa vrátil spomienkami do zimných Tatier.

Začalo to našimi pokusmi na Zlomiskovej veži odkiaľ je celá SZ stena Tupej ako na dlani. Pri tomto pohľade sa nedá nevšimnúť si 500-metrový mohutný až po vrchol vybiehajúci centrálny pilier Tupej. Po prelistovaní horolezeckého sprievodcu som našiel cestu centrálnym pilierom od A. Puškáša klasifikácie III-IV. Keďže cieľ a cesta k nemu bola vybraná ostalo už len zohnať jedného snehuliaka spolulezca, lebo Marcel si nenašiel čas. Hneď ma napadlo, že to bude Pali-Loptičkár, ktorý si určite nájde čas na lezenie v Tatrách.

Plánujeme nejaký ten víkend prežiť v Tatrách a preto nakupujeme stravu na dva dni a už sedíme ráno v aute uháňajúc tunelom bez diaľničnej známky. Horolezecký sprievodca udáva na výstup 3 hodiny, čo sa mi vôbec nepozdáva a nocovať na chate nemienime. Keďže horolezec je chudobný, ochranármi a počasím štvaný tvor, volíme bivak priamo pod stenou.

Ráno o 7°°hod. už šľapeme malým lavinišťom pod nástup. Naťahujem prvú dĺžku, ktorá je viac v skale a podchádzam asi 6-metrovú stienku s cepínmi zaklinenými v škáre pod stienkou pritom mačkami škrabkajúc po šikmej platni. Nasleduje vľavo od stienky asi 6-metrový kútik za IV s výlezom do snehu, ktorý vôbec nedrží a tak skúšam zaháknuť cepín za vyhrabanú kosovku cez ktorú sa opatrne ťahám von z kútika. Dolieza Pali a s pod kútika kričí že dostanem po pysku za ten podlez pod stienku.

Paliho dĺžka je v snehu malým hrebienkom a tak smelo vykračuje značne šetriac istiacim materiálom. Tretia dĺžka padla na úzky trávnato-skalný 40 metrový žľab, do ktorého traverzujem. Pomaly sa presúvam žľabom a zamestnaný vyhľadávaním akého-takého istenia zisťujem že sa nachádzam asi v 15-metrovom úseku o sklone 80° kde trávy vystriedal vôbec nedržiaci mach a skaly. Cesta späť je už nemožná a tak s knedľami v hrdle pokračujem ďalších pár metrov a pod prevismi zaháknutý za škáru preskakujem do pravej strany žľabu na hrebeň piliera. Doberám Paliho a zo spodku počuť nadávky a sľubuje mi bitku.

Obaja na štande zisťujeme, že sme liezli mimo Puškáša, ktorý to obišiel sprava. Ďalších 5 dĺžok bolo o brodení po pás v snehu a hrabaní si cesty. Po týchto dĺžkach raňajkujeme, obedujeme a večeriame zároveň. Do zotmenia, čo je okolo 18°°hod. nám ostáva ešte 3hod. a tak navrhujem pokračovať ďalej a poobzerať sa po fleku na spanie.

Zo zmrznutými rukavicami naliezam do strmého skalného prahu a po jeho prelezení preberám k životu omrznuté prsty v bolestiach, že to musím predýchavať. Keď začína liezť Pali sme dohodnutý že je to posledná dĺžka, po ktorej sa Pali zavŕtava do snehového ako žiletka ostrého záveju.

O 23°°hod. ležíme obaja v záhrabe, ktorý je akurát pre jedného. No aj tak sme radi, že niesme na vetre. Ráno pre stiesnene podmienky v našej ľadovej džure sa v ľahu hadími pohybmi oblečiem do goráču. Ranné lúče nám dávajú chuť do lezenia aj keď z rukavíc a materiálu je jedna snehová guľa.

Na mysli mám včerajšie brodenie snehom a preto uhýbam do skál. To sa Palimu veľmi nepáči a preto sa od štandu púšťa do snehového žľabu, kde v traverze nabíja 60-centimetrovú snežnú skobu. Ako pokračuje ďalej pochvaľuje si komín, ktorým sa prebil do strmého žľabu a zrazu sa mu zachcelo ešte 10-metrov lana. Mám iba 1,5-metra a tak lezieme súčasne pomaly sa približujúc k tej skobe.

Keď doliezam v ďalšej dĺžke na hranu piliera zaplavuje ma vlna radosti, lebo pri pohľade na hrebeň, ktorý smeruje z Tupej do Lúčneho sedla je vrchol na dosah. V snehovom hrebeni vraciam Palimu snehovú skobu a upaľujem smer vrchol. Posledné dve dĺžky sú iba kľučkovaním medzi skalnými hrotmi a tak v poslednej dĺžke sa zasekne lano. Trochu sa vrátim vyberiem postupové istenie a už doberám Paliho.

Je niečo pred 13°°hod. a začína pršať. Po celej doline sa ozýva hukot lavín a tak volíme menšie zlo v podobe zostupu cez Lúčne sedlo do Ľadovej kotliny. Prichádzame do bivaku pod nástup a vrháme sa na batohy s jedlom, nevnímajúc lavínu, ktorá padla asi 30-metrov od nás.

Po strastiplnej ceste prepadajúc sa po pás sme sa niečo pred deviatou dostali na chatu. Vymrznutý a uťahaný zalezieme do posteli a vychutnávame si blažený pocit tepla a bezpečia, ktorý sme sa dohodli ukončiť až v neskorších obedňajších hodinách nasledujúceho dňa. Ráno zostupujeme z chaty v neskutočnom odmäku a tak si s Palim pochvaľujeme že nám to dobre vyšlo a týmto výstupom úspešne uzavreli zimnú sezónu v Tatrách.

[View with PicLens]