Tak nejako nevinne vyzerajúci návrh od Ivana, či by som nepoliezol dačo v Tatrách, sa zvrtol v skutočnosť a my sme tam šli. Ruka už tak nebolí, tak čo sa budem ondiť v cukrárni? Parkujeme na Štrbskom Plese dakde na krajnici, prelievame náčinie z kufra do vakov a rezkým krokom v poobedňajších hodinách dôjdeme pod Ostrvu. Bez zbytočných rečí zhadzujeme vykŕmencov a ľaháme vedľa nich. Všetko má svoj čas.

Onedlho dozlaňujú nejakí horolezci až k nám, pekne sa pozdravíme. Ivan si ešte stihne vystrihnúť z teplákov náhrdelník a ešte jeden náhradný k nemu. Navlečieme sa do postrojov a na hlavy narazíme pestrofarebné prilby. Nad nami sa týči Oceľová riť * ( Vlll ), tak si vravíme že polezieme cez ňu.

Keďže som tohto roku okrem cukrárne a traumatológie poriadne nikde nebol, tak mi charakter tejto cesty vyhovuje. Nit strieda nit, takže sa bez okúňania šmyknem na mokrom a bezpečne dopadnem na policu. Všetko drží ako má. Asi po nejakom čase sa pravidelným striedaním doškriabeme až hore, odkiaľ sledujeme poveternostnú situáciu a turistov na trati.

Času je dosť, tak polezieme ešte dačo. Cesta horskej služby (Vll-,Vll) by mohla byť to pravé. Najprv Ivan a potom aj ja skúšame ako sa dá zísť tento 20 metrový skvost s jednou dvojičkou. Áno aj Ember, ktorý tu bol tak trochu tiež.

Slnko už dávno zmizlo za Patriou, keď varíme a preplievame lopúchy pri úpätí steny od kameňov, to aby nám nič nemohlo kúskovať spánok na nejaké nevýživné driemoty. Tým sme sa však nevyhli. Hromy a blesky nás pred polnocou dávajú do pohybu. Do šiestej sa prevaľujeme na verande chaty pri plese, potom dospávame zasa medzi lopúchmi.

Deň trávime oháňaním múch a lezením nejakej neznámej cesty a keď už ideme do finále, tak Ivana z pod previsu vyháňajú prvé kvapky následného dažďa. Ta ideme het. Voľný čas ešte zabíjame pokusom niečo uvariť, ktorý končí niekoľkonásobným rozobraním variča.

Cmúľame cukríky. Ku autu dôjdeme bezbolestne. Nezištne za dve piva odťahujeme na pumpu nejakého Sninčana a Ivan rozvíja teóriu, že takto by sa mohol zadarmo poodťahovať až domov. V Poprade sa ja idem ešte kultúrne vyžiť na koncert nejakej írskej skupiny, z čoho sa vykluje pankovica najhrubšieho zrna. Tak tam frajerku zanechávam samú a ja idem dospávať.

Aj keď ako na porážku ale predsa len kráčame tretí deň nášho tripu na Hrebienok, Zamkovského chatu až pod Lomnickú vežu. Kdeže je tá Hrana PS ? Naliezam do niečoho čo však nieže to, čo sme chceli. Šak ale čo. Ide to hore? Ide. ** Nad helmami sa nám vydúva previsnuté brucho, ktoré načína Ivan. Odvážne pádluje od nitu k nitu, sem tam sadne, no prebije až ku štandu. Obzerám sa či náhodou nezaprší, aby na mňa nedošlo, no ani kvapka. Bojujem o holý život vo vynitovanej dĺžke (!), rozčarovaný z toho že neviem liezť. Sedím každú chvíľu. Pri reťazi krútim hlavou, že taký priposratý som už dlho nebol. Po zlanení sa otvorilo nebo a začalo liať. Učupený pod previsom pozorujeme ako sa okolité žľaby menia na rozbúrené vodopády a v prestávke tohto besnenia zdráhame.

Rozvodnený potok sa nám stále pletie pod nohy. Až do teraz sme cele tri dni prežili v suchu aj napriek tomuto monzúnu, no na asfaltke z Hrebienka sa znova rozleje a naše moderné obliečky kapitulujú. Zmoknutí dokráčame na parkovisko.

Robim *Ocelova nit (Vlll) ** Stargate (Vlll)

[View with PicLens]