Tak sa nám to konečne podarilo. Po neúspešnom prvom pokuse, kedy nám začalo pršať o šiestej ráno a vrátilo nás s výstrojom na chrbtoch 10 metrov od Brnčalky, nám tentokrát ranné počasie prialo. Po výdatných raňajkách – švédske stoly a-la hotel hilton – sme si hodili materiál na plecia a vyrazili po žltej značke do Červenej dolinky.

Mali sme vyhliadnutú cestu už od minula a myslel som si, že nástup nebude problém kedže minule sme sa tam v daždi vyteperili aspoň na obhliadku. Asi 7 metrov od päty piliera bol v špáre pod bruchom pichnutý friend, takže som sa vybral k nemu. Už keď som mal menší problém dostať sa k nemu na tak mi bolo niečo divné. Ale keď som uvidel skalu nad ním, tak mi bolo hneď jasné, že ten friend je tam pre výstrahu a nejaký kolega odtial uz asi zlanil. Nebolo to avizovaných IV v prvej dĺžke ani náhodou.

Nejak som to prebil (už sa na to ani nepametám ale odhadujem takých VI/VI+, ja som to dal za V,A1 :). Horšie to už mal druholezec s batohom, pretože tie moje gumičky maju sakra veľké dynamické predĺženie. Vzhľadom na nečakané problémy pri nástupe sme sa trochu zdržali oproti nášmu plánu a v predposlednej dĺžke nás zastihla ľadová sprcha s malou masážnou vložkou v podobe padajúceho hrachu. Na vrchol sme doliezali sprevádzaní krásnou dúhou, oslavnými salvami a fotením, takže sme odtiaľ zdrhali kadeľahšie. Ani som si nedal vrcholovú cigaretku.

Cesta je to pekná, miestami celkom exponovaná a odporúčam ju každému začiatočníkovi. Ešte si to asi niekedy zopakujeme a nájdeme tú ťažšiu vstupnú stienku, ktorá sa spomína v popise cesty. Okrem toho varovného friendu som v ceste nenašiel žiadne istenia. Takže všetko po svojich, ale so zaistením nebol problém.