V nie práve ideálnom zimnom počasí keď bolo vonku okolo nuly sme si spolu s „doktorom“ Stanom Filkorom odbehli na Tatranskú rýchlovku. Ráno o 3:45 som driemajúc vo vlaku sníval o teplučkej domácej posteli a zároveň jedným očkom sledoval aby som sa nezobudil niekde v Žiline. V Poprade som nasadol k Stanovi do auta a spolu s ranným slniečkom sme si to namierili pod Slavkovský štít konkrétne pod jeho mohutné Severovýchodné piliere spadajúce 1000 výškových metrov do Veľkej studenej doliny. Po náhlom oteplení cez deň a ochladení v noci sa svah pod Veverkáč zmenil na parádny firn. Keď si spomeniem, ako sme sa nedávno pri nástupe pod stenu brodili po pás, ani sa mi nechcelo veriť, ako rýchlo sa dokážu podmienky zmeniť. Optimizmus nás prešiel hneď pod nástupom. Z Veverkáča, ktorý je prvou nástupovou dĺžkou do cesty, bola 30 metrová sprcha. Keďže sme nemali zo sebou uteráky ani mydlo, nastúpili sme pod stenu trávovo – kosovkovou rampou naľavo od ľadu. Nástup pod samotnú cestu začína pár metrov od výlezu z ľadu. Prvá dĺžka začína trávnatou rampou so skalným traverzom a výlezom na štand. V druhej dĺžke by mal byť komplikovaný traverz ale Stano ho nevedomky obišiel nižšie a vyliezol nepríjemným kútom 7 m po ničom až k štandu. Tretia dĺžka sleduje systém pekných skalných kútov a komínov. V štvrtej dĺžke bol komín zakončený previsom a parádnym sokolíkom. Posledná piata dĺžka už len dolez po trávach na vrchol. Na vrchole sme si podali ruky, osviežili sa a za hukotu padajúcich lavín v slnkom osvetľovaných JZ svahoch Prostredného hrotu, Kostoloch a Oštepoch zlanili späť k lyžiam až pod veverkáč. Slavkovské zuby v nás zanechali veľmi pozitívny dojem. Ak nie sú práve ideálny podmienky a lezec netúži po alpinizme ponúkajú  svojou rozmanitosťou a blízkym nástupom ideálne podmienky na zimné jednodňové lezenie.

Horám zdar Paľo Ivanecký

[View with PicLens]