Počas  dlhých zimných večerov a čase strávenom pri pc som narazil na napísaný ale ani sám neviem prečo nepublikovaný článok z lezenia v Tatrách. Keďže nám stránka zase funguje (kto vie dokedy) nedá sa rýchle to nevyužiť a trošku pospomínať v týchto mrazivých dňoch na leto.
Tohtoročná letná sezóna v našich veľhorách bola jedna z najlepších aké si pamätám čo sa počasia týka. Hlavne suchá jeseň a rekordné teploty trvajúce do novembra dávali množstvo šancí na kvalitné prelezy dlhých a ťažkých ciest. Množstvo mojich kamarátov to využilo a môžu sa pochváliť hodnotnými cestami v nie až tak často lezených dolinách zo severu.  Kto toto počasie využil, bude naň ešte dlho spomínať. Ja som sa pod ťarchou krásnych povinnosti a z časti aj lenivosti pridal k tej druhej, ľutujúcej polovici ale tých pár dni strávených v objatí tatranskej žuli hoci v menej hodnotných cestách stáli za to. Po mnohých nezdarilých plánoch (plán od slova plano…) sme s Ľubom na prelome augusta a septembra navštívili Batizovskú dolinu. Ja už som na tomto kuse monolitu v závere doliny liezol, no pre Ľuba to bolo prvé stretnutie s týmto krásnym štítom plnom platní a kompaktnej žuly. V doline sme stretli kamaráta Stana Filkora s parťákom ktorí mali v pláne týždeň pôsobiť a liezť v doline.  Na rozlezenie sme si dali klasiku od pána Kuttu a to jeho platne (IV+). Krásna, ľahučká cesta v ktorej Vlado Tatarka osadil kvalitné lepené borháky na štandoch. Ak sa k lezeniu pridajú hrejivé slnečné lúče čo viac si môže duša horolezca priať. Po vylezení a zlanení sme ešte stihli vyliezť cestu Čiernobiele sokolíky (VI+). Nádherná cesta v pevnej skale a dovolím si tvrdiť,  že druhá dĺžka je jedna z najkrajších aké som kedy v Tatrách liezol. Horšie to bolo pri pohľade na nity na štandoch ale ako sa hovorí  “kto sa bojí nech nechodí do lesa „. Večer sme strávili príjemne v družnej debate pri rume a keksoch s chlapcami ktorý mali za sebou Kubínovu cestu (V).   Po parádnom bivačiku v našom novom ministane a po teplej noci plnej hviezd sme ráno vybehli cestu Pytlákuv expres (VI+). Pekná cesta ako väčšina v tejto stene s nitmi na štande. Pri zlaňáku sme stretli Maroša Červienku s Katkou ktorý mali za sebou Čiernikovú cestu (VI) ktorá ich vraj poriadne vytápila. Pri pohľade na Z stenu Gerlachu a v nej chlapcov v Kriššakových platniach sme opúšťali dolinu túžobným pohľadom skorého návratu. Ten sa nám v rovnakej dvojici podaril o 2 dni na to. Plánovali sme ostať v doline dlhšie ale… Ráno po nástupe sme vyliezli ďalšiu s nádhernú klasickú líniu na Batizáku a to Čihulov pilier(V,A0 – V+). Nádherná dlhá cesta od významného českého pieskara  v nás zanechala taký lezuchtivý pocit, že sme po zídení pod nástup využili posledné 3 hodiny svetla a vyliezli Tatarkovú cestu (IV+). Cesta nádherná ale za to výrazne podhodnotená a ak zrovnávam s ostatnými cestami na Batizáku tak prvá dĺžka je minimálne za 6+. Nepríjemná prstová špára ktorá sa lezie na sokolíka a k tomu biedna možnosť istenia je v sprievodcovi za IV+ J . Ďalšie dĺžky už odpovedali klasifikácii a tak sme si vychutnávali lezenie a krásne výhľady pomaly zapadajúceho slnka.  Po zlanení cez Kuttove platne sme s posledným svetlom a búrkou za chrbtom utekali k autu späť do reality. Viac som sa, hoci veľakrát som už bol zbalený, do tatier nedostal. No čo bolo, bolo. Terazky, keď už je zima v plnom prúde verím, že rovnaké parádne podmienky aké boli v lete, budem môcť konštatovať po skončení tej zimnej akurát s väčšou aktivitou.

Horám zdar Palo Ivanecký

[View with PicLens]