Na tieto dni bolo viac návrhov kam, ale nakoniec to padlo na južný Kežmarák – Kriššákova cesta, kde Emil už raz ustúpil pre zlé počasie. Na Skalnaté sme sa vyviezli poslednou lanovkou. Budovu enciánu na noc zamykajú pred živlami čo ničia Tatry ako bágre a tak sme sa rozhodli pozrieť Skalnatú chatu, lebo Emilov tesco spacák extrém + 22 zaručoval noc v pokluse okolo neho a krabičku cigariet.
Skalnatá chata: chata umrela a smutný pán pre nás miesto nemal aj keď bola prázdna ako hrdzavá plechovica, smutné miesto ako celá zničená Lomnica. Sviští detský svet okupovala líška a na domčeku chýbali okenice, hrozil prievan tak Emko sa tejto alternatívy vzdal…
Prišlo ráno, nastúpili sme od spodu nie cez Kriššáka ale Ľavým vhĺbením Puškáš – Sabó. V ceste sú štandy a postupové nity, tak na rampe pod Kriššákovou cestou sme boli asi za necelé 2 hodky. Kriššáka sme nastúpili pod výlomom cez previslú špáru podľa nákresu za IV, ale nebolo to ani z ďaleka dávam tomu VI. Mali sme naliezť viac z prava. Zaštandovali sme v ceste Do hôr a pokračovali líniou nitov dve dĺžky. S Kriššákovou cestou nám to bolo akési nejasné, tak sme zvolili ústup po rampe nad Obrovský kút (kde mi spadlo reverso) a hore asi 300 m lezeckých. Neradi by sme naliezli do nejakej vraždy po vlastnom. Teraz po získaní ďaľších info som už múdrejší a vedel by som kade. No pán Kriššák bol teda mimoriadny borec. Dĺžky sme nerátali, lebo niečo sme prešli aj súčasne, mohlo ich byť asi 15. Počasie z rána jasno, postupne oblačnosť sem tam roztrhnutá.
Južný Kežmarák je úžasný na spadnutie sánky pri pohľade zo Skalnatej doliny a pomyslení na lezeníčko, teraz ho mám očeknutý a chcem byť tam.

Rosťo

https://picasaweb.google.com/108749535716741792865/KezmarskyStitJuh151692011#