Takže Ako začať prvý článok do našej novučičkej krásnej stránky od ktorého sa budú odvíjať všetky ostatné?

Nápad na zimné lezenie sa zrodil v našich hlavách s podporou skúsenosti a rozvahy v podobe starších a skúsených borcov nášho klubu sme si určili termín, miesto zrazu a už len čakali na ten okamih kedy budeme môcť opustiť každodenný stereotypný život a nasadnúť do auta smerom Popradské pleso.

Ako záväzný dátum bol vybraný 22.- 26. február 2006 a ako miesto chata na Popradskom plese. Hoci sa o akcii vedelo dopredu a bola dlho propagovaná, nezúčastnilo sa na nej až tak veľa členov klubu. Potvrdilo sa však, že aj málo je niekedy viac. Z početných členov klubu sa zúčastnili Maťo Machaj, Paľo Višnovský, Rado Žák, Peter Mikloš, Peter Haľko, Valter Halahya, Marcel Pašmik, Ľubo Maják, Chemik a Paľo Ivanecký. Keďže pracovne a iné povinnosti nedovolili aby sme na Popradské plese išli spolu, odchádzali sme z Prešova po skupinkách v jednotlivých dňoch. Ako prví sa vlakom vydali na cestu v stredu ráno M. Machaj s P. Iveneckým. Večer, tým istým dopravným prostriedkom prišiel Ľubo Maják. V prvý deň, t. j. v stredu bolo len oboznamovanie sa s terénom a nápojovým lístkom, pri ktorom sa zistilo, že pivo stojí „len“ 38,-Sk, čo pri cene na Brnčalke – 45,-Sk je malý, ale bezvýznamný rozdiel. Lebo – keď chutí tak chutí…

Vo štvrtok ráno sme sa v zložení Machaj, Maják a Ivanecký, naložený matrošom po uši vybrali na jeden z pilierov Tupej, aby sme si pod odborným dohľadom Maťa Machaja vyskúšali zimné lezenie a naučili sa niečo o lavíne a lavínovej sonde. Ráno sa k nám pridali Višna s Radom a Peťom Miklošom. Peťo mal však neskutočnú smolu. V momente ako vystúpil z auta na Štrbskom plese a chcel sa vydať na cestu na Popradské pleso si jeho 15- ročné Koflachy povedali, že už ho nebudú viac nosiť a jednoducho sa mu rozpadli na nohe. Ešte šťastie že bol po ruke kontajner a nemusel ich vláčiť po plese. Takže tým sa preňho hneď na začiatku lezenie skončilo a vďaka Radovi, ktorý mu ochotne požičal svoje skialpové lyžiarky, mohol dôjsť na chatu a aspoň chodiť pod nástupy. Spolu s Višňom a Radom sme vyliezli dve dĺžky na spomínanom pilieri a zlanili dole, kde sme absolvovali spomínaný lavínový kurz. Večer sa k nám pridali aj ostatní členovia nášho družstva. Po príchode Marcela s Chemikom sme boli už skoro kompletní a tak sme sa mohli stretnúť pri pivečku a predebatovať ďalšiu činnosť. Však bol len štvrtok a bolo toho pred nami ešte dosť. V piatok ráno nás privítalo krásne jasné počasie. Dohodli sme sa, že sa rozdelíme na 2 skupiny. Prvá skupina v zložení Maťo, Marcel, Ľubo, Chemik a Paľo šli liezť na Zlomiskovú vežu a druhá v zložení Višna s Radom na Ostrvu. Nástup pod Zlomiskovú vežu nebol dlhý a spríjemňovalo nám ho krásne slnečné počasie a bezvetrie ktoré nás nútilo sa postupne vyzliekať a nasadiť slnečné okuliare. Pod Vežou sme sa rozdelili do dvojíc – Marcel s Ľubom a Paľo s Chemikom. Vybrali sme si cesty a začali sme liezť. Maťo nás pri tom sledoval a behal na pásoch hore-dole po doline. Lezenie bolo krásne, pri slnečnom počasí a bezvetrí sme za dve a pol hodinky vyliezli obe skupinky hore. Cesty boli klasifikované 3-4. Zostup nám trval trošku dlhšie pretože sa nám zasekol na vrchole friend a Ľubo ho vyberal asi pol hoďky. Ale po tme sme šťastne a bez ujmy došli na chatu. Na chate sme sa dozvedeli že Višna s Radom liezli na Ostrve cestu Špageta, ale pre nepriaznivé podmienky vyliezli len dve dĺžky a zlanili naspäť. Večer sa k nám nečakane pridal Peťo Haľko spolu so svojim spolulezcom Valterom, rozhodnutý ísť bojovať do ťažkých skalných ciest na Ostrvu. Hoci nemali ideálne podmienky vyliezli pár pekných dĺžok. V sobotu už počasie nebolo také vľúdne ako v piatok, ale nič to nemenilo na tom že sme plní energie vyrazili do pilierov na Tupej. Opäť v tých istých dvoch skupinkách sme začali dĺžku po dĺžke, navešaní matrošom ako vianočné stromčeky stúpať k vrcholu. Cesta bola dlhá… Vyliezli sme osem dĺžok a schádzali žľabom zo sedla Ostrva. Počasie nám už tak neprialo, lebo celý výstup nám snežilo. Ďalšia skupinka v zložení Višna s Radom šli liezť ľadopád v Kopkách. Vyliezli jednu celú dĺžku, no ľad nebol až taký kvalitný ako očakávali. Sobotňajšia noc, takzvaná „rozlúčková“, nechala stopy na všetkých účastníkoch. Namiesto využitia posledného dňa na lezenie ostala celá skupina ponorená do hlbokého spánku… Ale veď aj oddychovať sa musí, nie? Česť skupiny zachránili aspoň Peťo Haľko so spolulezcom Valterom, ktorí šli opäť bojovať do gelérie Ostrvy. A samozrejme ja (Paľo) s Ľubom sme naľahko s cepínom v ruke a mačkami na nohách sa vybrali na nedeľnú „prechádzku“ na Tupú. Šli sme žľabom na Ostrvské sedlo a potom dlhým hrebeňom až na vrchol. Dali sme si na ňom v nedeľu na obed namiesto kuracej polievky a rezňa so zemiakovým šalátom vrcholovú horalku a pobrali sme sa tou istou cestou dole. Cesta hore nám trvala dve a pol hodiny. Vďaka tomu, že žľab tvorí v zime bobovú dráhu sme dole na chate boli za 36 minút.

Nedeľou sa náš zraz skončil. Všetci sme sa postupne pobrali na cestu domov a začali sa pomaly etablovať na civilizáciu. Všedné problémy každého z nás, ktoré sme príchodom do hôr nechali na parkovisku na Štrbskom plese nás tam poslušne čakali pripravené opäť sa do nás zahryznúť. Tak dovidenia na ďalšej skvelej akcii!