Bergell, jedna z najkrajších oblastí Álp, má medzi zasvetenímy svoj zvuk. Práve tu v žulových vertikálach masívu Sciora, Cengalo a predovšetkým Piz Badile sa písali dejiny horolezectva.  Jeho  900 metrová severovýchodná stena, ktorá je súčasťou 6 najväčších Alpských stien, bola prvýkrát zlezená r. 1937 slávnym Riccardom Cassinom a jeho druhmi. Prvovýstup bol poznamenaný tragédiou, keď pri vylezení steny na zostupe, po 3 dňoch boja v stene, dvaja z piatich Cassinovich druhov umierajú na vyčerpanie. Táto tragédia akoby zastrela stenu temným závojom, ktorú z nej strhli až v roku 1948 rovnako, po 3 dňovom ťažkom boji Gaston Rebuffat a  Bernard Pierre ktorý vykonali druhý priestup stenou. Prvé sólove prelezenie steny uskutočnil v roku 1952 slávny Herman Buhl svojím známym bicyklovým „výletom“.

Myšlienka ísť na Badile sa zrodila pred pár rokmi. keď som sa počas pôsobenia v Prahe dostal k sprievodcovi z tejto oblasti. Za druha na lane mi osud privial kamaráta z Tatier, výborného lezca Maroša Červienku z Levíc a nemohol urobiť lepšie.  Preto keď Maroš zavolal či ideme, ani na chvíľu som neváhal. Rosničky vo Švajčiarsku hlásili 3 dni tlakovej výše tak sa vydávame 30 augusta na 1200km cestu smer Bratislava – Viedeň –  Salzburg – Innsbruck  - St.Moritz do cieľovej stanice mesta Bondo. Cesta bola hrozná. Ako  začalo pršať v Bratislave, tak prestalo až v Bondo. To neveštilo nič dobré a o tom sme sa presvedčili na mieste pri rannom pohľade na zasnežené vrcholky štítov. Keďže sme do Bonda dorazili okolo 3tej nadránom, prespali sme na miestnom parkovisku. Ráno sme sa premiestnili za menší poplatok na vrchné parkovisko z ktorého sa vyráža na chatu Sasc Fura čím sme si ušetrili 2 hodiny výšľapu. Naraňajkovali sa, zbalili materiál a vyrazili. Cesta na chatu vedie strmím terénom zabezpečeným reťazami, rebríkmi a inými umelými pomôckami. Výstup s naloženým batohom bol náročný a neviem si predstaviť zostupovať touto cestou v daždi…  Asi po hodine výšlapu sedíme v pérovkach a so slnečnými okuliarmi na chate. Počasie je krásne slnečné, no zimu cítiť už za dverami.  Zisťujeme podmienky od chatára. Tie nie sú najružovejšie. V dôsledku predchádzajúcej periódy zlého počasia je v stene dosť  snehu a ľadu.  Skôr ako po 2 dňoch pekného počasia nám do Cassina ísť neodporúča, keď vôbec…  Beriem batohy a asi 10 min nad chatou v príjemnou lesíku staviame náš prechodný domov. Keďže v Cassinovi to nevyzerá na lezenie vyberáme si náhradný plán. Pizz Trubinasca s jeho 600 metrovou stenou nás upútala hneď ako sme prišli na chatu. Stena vyzerá bez snehu, okolo obeda tam svieti slnko a keď sme v sprievodcovi na chate našli cestu Tumiturbi cieľ bol vybraný. Tumiturbi je 16 dĺžkova športová cesta obtiažnosti 6b. Kompletne odistená nitmi na štandoch a čiastočne aj postupovými nitmi v každej dĺžke. Samozrejme čim ľahšia dĺžka tým redšie. Zostup je praktický zlanením po ceste preto je táto cesta vhodná pri nestálom počasí alebo pri nie práve ideálnych podmienkach.  Budíček sme si dali na 6tu ráno, ale keďže sme nepočuli budík vstali sme až po 8mej. Rýchlo niečo zjedli a vyrazili pod stenu. O 10tej sme už liezli prvú dĺžku. Cesta vedie v krásnej pevnej skale. Krásne sokolíky, špáry a rajbasové odlezy nám dosť znepríjemňovala zima a poriadny vietor. O 17tej sme boli na vrchole a o 18:30 dole pod stenou.  Za tmy sme uťahaní došli na chatu, kde už sedeli dvaja Francúzi s nákresom Cassina v rukách…  Po krátkej debate sme rozhodnutý. Zajtra ideme aj my. Dali sme si večeru, pivko a keďže chceme vstať o 4:30 odchádzame do stanu. Ráno je chladné a po predošlom dni dosť cítim aj únavu. Po krátkych raňajkách už stúpame za svetla čeloviek hrebeňom do sedla odkiaľ sa nastupuje na Kantu.  Kanta 1200m SZ hrebeň obtiažnosti IV+ je častým cieľom horolezcov pretože celý hrebeň je odistený štandami, zlaňákmi a nitmy. Schádzame dole pod stenu, traverzujeme nepríjemný snehovo ľadové pole a sme na nástupe. Stena pôsobí dominantne a až odstrašujúco ako jeden veľký monolit. Už pri nástupe vidíme pred sebou čelovky a neskôr zisťujeme že pred nami sú 3 dvojice. Prvé dĺžky lezieme spoločne s Angličanmi. Dĺžky majú traverzový charakter a tvoria ich sokolíky a špáry. Po ich prelezení už nie je cesty späť a jediným možným cieľom a zároveň záchranou  je vrchol. V stene je dosť snehu ktorý sa na slnku topí, preto sme radi keď môžeme liezť aspoň po kúsku suchej skaly. Asi v polovici steny sú ľahšie dĺžky ktoré sme plánovali liezť súčastne. No plány musíme zmeniť keďže sú kompletne pod snehom a predstavujú veľké riziko pádu. Pod najťažšími dĺžkami dobiehame spolu s Angličanmi nemeckú dvojicu. Využívame to že zablúdili a predbiehame ich. Lezenie nám „spríjemňuje“  záchranársky vrtuľník, ktorý zváža zo steny nejakých horolezcov dole na chatu. Čo sa stalo netušíme, ale pri pohľade na zaseknuté voľne visiace laná v našej ceste si rýchlo uvedomujeme, že za zaváhanie v takejto stene sa platí krutá daň. Poslednú tretina steny tvorí sústava komínov a kútov. Je v nich dosť snehu, ľadu a vody preto len s údivom pozorujem Marošovo majstrovstvo ako sa  nimi ladne vlní hore a rýchlo ukrajuje meter za metrom.  Približne o pol 18tej po 20tich dĺžkach lezenia sme na hrebeni. Na vrchole je bivakovacia búda pre cca 6 ľudí. Dvojice ktoré sme nechali za sebou určite pôjdu tam, ak nebudú bivakovať v stene, preto sa rozhodujeme pre zostup dole. Ďalším faktorom prečo ísť dole je aj hlásená zmena počasia na ďalší deň. Čakať na vrchole bez jedla a vody na zlepšenie počasia nás veľmi neláka.  Veľmi nám pomohli informácie od Vila Jakubca, ktorý nám popri veľkom množstve užitočných rád o stene  povedal, aby sme sa pri zlaňovaní držali hrany a nikdy neschádzali do steny. S týmto vedomím a so západom slnka nad Alpami začíname zlaňovať niekam do neznáma. Hľadanie zlaňákov je náročne ale nakoniec  o 0:30 po 6tich hodinách zlaňovania približne po 18 dĺžok stojíme šťastní v sedle odkiaľ sme nastupovali. Musíme poďakovať hore za to, že sa nám ani raz nezaseklo lano.  Po ceste k stanu nám spadla hustá hmla. Nevideli sme kde sme, kam ideme, vedeli sme len, že musíme ísť dole. Odvážnym šťastie praje. Smädní, hladní a na smrť unavení náhodou narážame na chodník ktorý nás privádza do vytúženého stanu. Pri stane sa vrháme na všetko čo nám prichádza pod ruku a zaspávame spánkom spravodlivých. Ráno sa neponáhľame, po 36 dĺžkach lezenia, množstvom nastúpených a naschádzaných kilometrov pri nástupe a zostupe na to ani nepomyslíme a vychutnávame si slnečné lúče zakukajúce nám do stanu . V  kľude sa naraňajkujeme, zbalíme a vyrážame na cestu k autu. Zastavujeme sa na chate, kde sa nám jej osadenstvo čudujú a zároveň blahoželá, že sme to v takých podmienkach vyliezli. Posledným pohľadom sa lúčime s dolinou a jej obrami s nádejou, že sa sem ešte vrátime.

[View with PicLens]