Tak sme sa zase raz stretli v Tatrách. Zloženie: Ľubo Maják, Marcel Pašmik, Paľo Ivanecký a ja (Chemik). Začalo to tým, že sme chystali viacdňovú akciu v Súľove. Ale keďže poniektorí mali ešte cez týždeň veľa práce, tak sme sa rozhodli, že si spravíme takú rýchlu jednodňovku v Tatrách. Rozhodnutie padlo na Žabieho koňa.
Stretnutie sme mali naplánované na 7:00 na Štrbskom Plese. Keďže jeden z tímu ( konkrétne ja :-D ) je známy ako chronický nestíhač, tak sa to posunulo asi o pol hodinky. Ani to veľmi nevadilo, aspon si chlapci v klude vychutnali kávičku v Poprade na benzínke. Počasie nám napočudovanie dosť vyšlo. Ďeň predtým totiž od rána do noci lialo ako z krhly. Trochu nás síce strašilo zopár mrákot prevalivších sa z poľskej strany, ale inak to bola čo sa týka počasia pohoda. Trochu menšia pohoda bola moja kondička a strach z výšky. Vyše roka som totiž neliezol v Tatrách a s tréningom som to tiež dosť flákal.

Ale nebolo to až také zlé, pretože sa nám podarilo cestou k nástupu predbehnúť dve české dvojice, ktoré sme videli stúpať na hrebeň už od chodníka pri Žabích plesách. Jednak to bolo preto, že oni sa istili už cestou od suťoviska k hrebeňu, kým my sme si to pekne vysólovali a jednak preto, že sa im podarilo prešvihnúť zlaňák k nástupu. Ale pridalo mi to celkom k odvahe, to musím priznať. Ľubo s Marcelom nastúpili prví a Pači a ja zanimi. Dalo mi celkom dosť práce sústrediť sa na lezenie popri tom ako som si opakoval “nepozeraj sa dole ale podnohy, veď to je len nejaká slabá trojka”. Takéto cesty sú mojou nočnou morou. Kto nemá strach z výšok, nevie aké je to vysiľujúce presviečať seba samého, že je to v poriadku veď som preliezol už ťažšie veci a som predsa priviazaný. Vážne rozmýšľam o tom, že budem chodiť trénovať do Mlynskej na budovu STV-čky. Tréningový plán by vyzeral asi takto:
Každé ráno a večer hodinu pozerať z okna, prvý deň cez zatvorené potom skúsiť otvoriť. Každý týždeň postupne zvyšovať poschodie – ak už na prvom poschodí nebudem báť vykloniť z okna prejsť na druhé, atď…
To by mi do konca roka možno pomohlo zbaviť sa toho zlozvyku báť sa výšok :-)
Ale späť ku koňovi. Preliezli sme to poniektorí v ťažkej pohode a zlanili z vrcholu späť dole. Od vrcholu bolo treba zliesť ku zlaňáku nejakých 10 výškových metrov bez istenia, čo mi pripadá dosť blbé prečo nieje reťaz bližšie. Zvládol som to s výdatnou pomocou Pačiho a potom už len dole dole dole dole a ešte raz dole.

[View with PicLens]