Resumé zimnej sezóny.
Tohtoročnú zimnú sezónu by som hodnotil ako priemernú. Začiatok bol opäť famózny a koho zastihol pripraveného, ten si parádne zaliezol. Potom udreli silne mrazy čo výrazne ovplyvnilo a zhoršilo podmienky. V závere sa vyhliadky zlepšili no na seriózny alpinizmus to už nebolo. Niečo sme však aj tuto zimu vyliezli, niečo polyžovali, pár krát sa vrátili domov s dlhým nosom no aj táto bola ako každý rok. VEĽMI KRÁTKA. Plánov bolo a je na pár životov, no zosúladiť to s rodinou, prácou a podmienkami vyžaduje často geniálne majstrovstvo. Občas sa to ale podarí a potom môžeme prežívať to, čo nás robí šťastnými.
Predná Javorová veža Pravý komín Jakeš – Mrózek V+ A0 lad 90
Novoročné bombastické podmienky v Tatrách sme s Ľubom využili na lezenie v Javorákoch. Vedeli sme, že všetky komíny a žľaby sú v podmienkach a keďže pod “Titankou“ bolo rušno (pod nástupom som napočítal 12 ľudí…) vybrali sme si Pravý komín na Prednú Javorovú vežu. Cesta vedie už z doliny viditeľným výrazným komíno-žľabom, v ktorom sa nachádzajú 3 skalné prahy a končí tak ako všetky cesty v Javorovom múre, na vrcholovom hrebeni. Aktivita v dolina bola vďaka podmienkam nevídaná a preto pod nástup vystupujeme v perfektnej stope po predošlých lezcoch. V prvom prahu nás poriadne vytrápil 5 metrový kolmý úzky ciageľ, kde bolo treba poriadne zhybovať. Druhý prah tvoril komín z nepríjemným výlezom cez previslý vklinený kameň a tretí tvorila ľadová glazúra, ktorá sa našťastie dala zľava obliezť po slabých trávkach. Záver bol po nepríjemných snehoch, kde pod tenkou, často nedržiacou škrupinou, bola bezodná krupica sypkého snehu. Keď k tomu prirátam mizerné možnosti istenia v celej ceste, bol som nesmierne rád, keď sme v posledných svetelných lúčoch dňa vyšli na vrchol. Po dlhočiznom zostupe, ktorý sme už poznali po lezení Poľského komína, za svetla čeloviek po 16 hodinách dorazili k autu v Javorine.
Lomnický štít JV stena Motykova cesta V+
Túto parádnu cestu vo veľkej Tatranskej stene sme s Ľubom chceli vyliezť už v roku 2009. Po bivaku pod stenou, kde sme vymrzli do kosti (v noci namerali na Skalnatom plese -25C ) sme sa ráno zbalili a s dlhým nosom odišli domov. Ubehlo pár rokov a my znova šliapneme na lyžiach s plnou poľnou pomedzi často divne sa tváriacich lyžiarov na Skalnaté pleso. Pri známom kameni pod stenou sme zložili veci, prešliapali stopu pod nástup a naštudovali stenu. Táto cesta je nielen dlhá, veď stena ma 700 metrov, ale to najťažšie lezenie je v posledných dĺžkach. Po parádnom bivaku ešte za tmy nastupujeme do steny. Cez deň hlásili slnečno, preto sme chceli byť čím skôr mimo dráh lavín z horného snehového kotla. Spodne dĺžky boli po parádnom alpskom firne a ľadom preliatych prahoch. Strednú časť tvorili snehové rampy ktoré sme šli súčastne. Vrchná, ta najťažšia časť steny, začína dĺžkou v stienke za V- ktorá bola dostatočne preliata ľadom a končí dvoma dĺžkami v komíne za V+. Tam už sme ľad nemali a keďže bolo už poriadne teplo, tak to bol statočný drytool vo vodopáde tzv. hydrotool. Po 7 hodinách vyliezame do ľahkého terénu na okraj horného snehového kotla. V tomto momente slnko uvoľnilo obrovsky splaz, ktorý sa ako vodopád s mohutným hukotom vydal dole do miest, kde sme pred pár hodinami liezli. Z malou dušičkou, okrajom kotla, po ďalších 2 hodinách mordovania sa v ťažkom premočenom snehu, vyliezame cez zábradlie na stanici lanovky. Ako to na Lomničáku býva zvykom, neminula nás obligátna otázka čudujúcich sa ľudí na vrchole. “ A to ste odkiaľ prišli…? “ V tomto momente nás napadali rôzne odpovede, ale keďže sme obaja slušne vychovaní a mali za sebou nádherné lezenie, odpovedali sme len úsmevom. Vo vrcholovom bare si dali vrcholové pivko a s poslednými lúčmi slnka sa vydali na zostup k bivaku. Na tejto lezeckej akcii bola parádna nielen cesta a možnosť občerstvenia na vrchole. Ale nádherný deň sme zakončili namiesto úmorného zostupu parádnou lyžovačkou spod Cmitra až k autu.
Veľký Mlynárov žľab WI3
Ak sa spoja atribúty voľno, parťák, počasie a podmienky, často to zaváňa ideálnym dňom v horách. V stredu 28.marca sa stal realitou. S odstupom času ľutujem, že som vtedy nepodal športku. Som si istý, že bank by bol môj. Ale späť k ceste. Mal som informácie, že podmienky v žľabe sú výborné a každým dňom sa zlepšujú. Viacerí lezci ho vysólovali a od ich prelezu nenapadol žiaden nový sneh. V noci mrzlo, cez deň jemne nad nulou. Ideal. Táto cesta je v sprievodcovi opísaná ako 1000 metrov dlhá túra alpského charakteru s prahmi pretečenými ľadom. Na to, aby taká bola, je potrebné trafiť ideálne podmienky, inač hrozí v lepšom prípade brodenie sa v hlbokom snehu v tom horšom poriadna lavína. V utorok som obvolal pár známych. Môjmu vábeniu neodolal Vilo Jakubec a tak po rýchlej dohode večer kráčame Bielovodskou dolinou k chatke. Ráno po parádnom spánku a výdatných raňajkách sme vyrazili po stopách k nástupu do žľabu. Pred nami už lezú 2 lezecké dvojky čo potvrdzuje správnosť výberu. Ako po schodoch do nebies kráčame po nástupovom kuželi. S Vilom sme sa dohodli, že berieme lano keby niečo, ale pokiaľ to podmienky dovolia, pôjdeme sólo. Od prvého prahu lezieme po parádnom ľade a tvrdom polystyréne. Na miestach, kde bolo viacej snehu, nám chlapci pred nami urobili parádne stopy, čo nám značne urýchľovalo postup k vrcholu . V strede žľabu sú prahy najstrmšie no dajú sa obísť ľahším terénom. Keďže sme mali veci na istenie, Vilo navrhol či si túto pasáž nevylezieme najstrmším variantom. Súhlasím a tak natiahneme 50 metrov v ľade s ohromnou expozíciou. Po tejto pasáži sme zbalili laná a pokračovali znova každý sám. Každý sám so svojimi myšlienkami, sústredenými len na nasledujúci krok. Oveľa intenzívnejšie vnímame každý nádych a výdych, každé zaseknutie cepínu a kopnutie mačky. Okolo nás je také zvláštne “magično“. Celý čas som mal pocit, ako keby sa na nás niekto díval. Ako keby niekto ďalší chcel s nami prežívať tento nádherný deň. Na vrchole sme boli po 4 hodinách odmenený slnkom zaliatym obzorom zasnežených štítov. Plný endorfínov po krátkom občerstvení schádzame cez Žabiu Bielovodskú späť k chatke. Perfektné počasie, parádne podmienky a vynikajúci parťák. Takto nejako podľa mňa vyzerá ideálny deň v horách.
Škoda, že zima je oproti letu taká krátka. Hoc aj lezenie bez trička, či bivaky na lúke plnej kvetou majú svoje čaro, už teraz viem, že mi za pár týždňov bude smutno. Smutno za sekaním do ľadu, mrznutím na štande a brodením sa v snehu po kolená. Možno som divný, ale pre mňa je leto len príprava na zimu. Ešte že nie tak ďaleko majú sneh a ľad po celý rok… tak uvidíme… :) Či?
2 Responses to “Resumé zimnej sezóny.”
Leave a Reply
You must be logged in to post a comment.
Apríl 5th, 2018 at 18:50
Paráda Palku
Apríl 9th, 2018 at 18:50
V rámci klubu zimný nadpriemer :)