Už minulý rok som koketoval s myšlienkou navštíviť toto kúzelné miesto no povinnosti dostali prednosť. Tohto roku však išlo všetko bokom. Základom bola sms od Maroša: „ Ahoj, kedy môžeš prísť a na koľko?“ uff na chvíľu som zaváhal, ale keď mi Alica povedala: „ Keď máš možnosť, tak choď!“ Bolo rozhodnuté. Odpisujem, že prídem a dohodujeme dátum príchodu 8 august. Hneď ráno volám kamarátovi Mišovi, ktorý sa dal na dráhu ultra trail maratónca a pripravuje sa na pretek v tatrách, či sa nepridá a nevymení tatranské tréningové prostredie za Alpy. Asi mám dobrý presvedčiaci talent, lebo večer  7-meho štartujeme z Prešova smer Chamonix. Až cestou som si uvedomil, že je to presne na pár dní 10 rokov čo sme boli s Ľubom a Chemikom na Mont Blancu. Kokso ako ten čas letí… Po 18tich hodinách v zápchach prechádzame známe vinice Martigny a v plnej kráse sa nám ukazuje Blanc s okolitými majestátmi.  Chamonix praská vo švíkoch. Všade plno ľudí, kaviarne plné, po promenáde sa ani nedá prejsť a v predražených obchodoch stoja ľudia frontu. Rozmýšľam, kde tí naši v Smokovci či Lomnici robia chybu…  Ubytujeme sa na známom lezeckom parkovisku, vyťahujeme stôl, stoličky, varíme, oddychujeme a popri tom v polospánku počúvam Maroša ako kuje plány.  Ako prvý cieľ vyberá  traverz jeho milovaných  Aiguilles de Chamonix. Ukazuje mi knihu od Rebuffata  Hundred finest routes kde je táto túra na 84 mieste. Pri mojej otázke, prečo nejdeme tak ako v knihe, ale opačným smerom mi Maroš odpovedal: „Lebo takto je to dlhšie, ťažšie čiže to bude krajšie“. Že je to pravda som pochopil hore, keďže družstva, ktoré sme stretli šli oproti nám a len jednotlivé časti trasy.  Maroš pospájal 5 jednotlivých klasických ciest ktorými spojil celý hrebeň.  Ďalšie dni prišlo ochladenie, dole dážď hore sneh. Aspoň bolo času na oddych, špacírky, posedenie v kaviarniach a hríby, z ktorých sme mali parádnu praženicu na raňajky. Po 3 dňoch nečasu a oddychu zahlásili rosničky v Chamonix 4 dni plechu. Viac nám nebolo treba. Nabalený na 4 dni stojíme v rade na lanovku na Aiguille du Midi. Vystupujeme na Plan de ľ Aiguille a kráčame asi hodinu do bivaku pod Nantillonský ľadovec a steny Charmoz s Gréponom kde si užívame výhľady na horiace steny v zapadajúcom slnku.  Ráno skorý budík a po tme so zrýchleným tepom nástup cez ľadovec,  ktorým celú noc lietali kamene. Trošku lezenia cez seraky a v prvých lúčoch svetla lezieme na Aiguilles des Grans Charmoz. Keď vám niekto povie, že idete liezť v Alpách starú klasickú cestu za 4+ zabudnite na čísla. Zabudnite na lezenie z Tatier či Slovenských skaliek. Čakajú Vás špáry, širočiny a zase len špáry. Raz mrznete v mačkách obklopený snehom a ľadom, aby ste za pár desiatok minút štandili a opaľovali sa v tričku. Vo vybramoch, mačkách či lezečkách je úplne jedno. Ak nájdete vodorovný chyt, tak to bude pravdepodobne polica, na ktorej budete večer bivakovať.  Tak to bolo aj tu. Na Mummeriho špáru (IV+) som pozeral ako puk a nechápal ako…  Nasledovali legendárne Rateau á Chévre (IV), Venetz crack (IV) a na vrchu Greponu som mal chuť objať madonu.  Zlanili sme do sedla Col des Nantillons a cestou Spencer couloir vystúpili do sedla pod Aiguille de Blatiére. Batohy nechali  na polici v bivaku a ešte za vidna vyšli na vrchol a späť. Prvý deň za nami a ani neviem ako, priviazaný o štand v spacáku zaspávam pri zapadajúcom slnku, ktoré osvetľuje svojimi poslednými lúčmi mohutné steny Grandes Jorasses, Aiguille Verte, Les Droites, Les Courtes a Petit Dru. Ihriská len pre veľkých… Ráno budíček za tmy. Varenie zo snehu, rýchle raňajky . Druhý deň sme pokračovali cez  Aiguille de Ciseaux, po peknej trojkovej hrane na Aiguille du Fou odkiaľ sme dali 6 miestami poriadne vzdušných zlaňakov, kde často ostával náš matroš a aj kusy lana. Traverzli popod  Lepiney a Chevalier až k samotnej veži Dent du Caiman. Ešte jeden zlaňák pod nástup do cesty Allain/Leininger, že za V z roku 1935 a potom to začalo. Po dolezení 3tej dĺžky prehlasujem, že Maroš nie je človek. To čo preliezol v stene Dent du Caiman bolo nočnou morou každého alpinistu. „Päťkové“ špáry plné snehu a ľadu absolútne nazaistiteľné… Po tuhom boji  v posledných lúčoch svetla, tesne pod vrcholom sme našli police vhodné na bivak. Tretí deň doliezame dvoma vôbec nie zadarmo dĺžkami na Caiman a čaká nás najkrajšia časť trasy. Parádna ako za odmenu NE Ridge na Dent du Crocodile. Krásny „žabák“ akurát mnohonásobne dlhší a lezenie v slnečnej veži konečne aké poznám z Tatier. Madlá, lišty no proste chyty…  Odtiaľ konečne Aiguille du Plan a asi 3 hodiny nepríjemným lámavým terénom s množstvom lezeckých miest, po nebezpečných snehových hrebeňoch na Aiguille du Midi. Po  3 dňoch lezenia a 3 bivakoch stojíme na terase lanovky. Podávame si ruky a pozerám do objektívu vysmiateho japonca, ktorý práve vyšiel z lanovky a cvaka o 106.  Na nič sa nezmôžem akurát  vyzuť  si mačky, pohľadať lístok a postaviť sa do rady na lanovku. Do rady späť do reality.

Až dole v Chamonix, totálne zničený pri pohľade hore dokážem bilancovať.  Bola to paráda. Najťažšia a určite najkrajšia vec, ktorú som v horách zažil. Nie nadarmo sa Chamonix nazýva mekka alpinizmu. Ďalšie plány zmarilo počasie tak sme zbalili camping, buchli dverami, naštartovali a vydali sa na cestu domov.  Jedno viem, ale určite. Ja pekné o tom čítať, krásne o tom rozprávať, ale nádherné to prežiť, preto budúci rok znova púť do mekky.

Ak by som niečo zabudol pripájam link na článok od Marosa: http://www.iameslv.ttce.sk/?page=clanok&story=clanky/2016/0015

[View with PicLens]