Každý človek má sny a túžby. Záleží už len na ňom, od jeho záujmov o aké túžby a sny ide. Keďže sme prepadli masochizmu  tela a očiste duše na skalách, tak s nimi súvisia aj naše sny. V naších veľhorách existujú cesty, ktoré sú iné ako tie ostatné.  Cesty ako Weberovka, Hokejka, Dieškov kút atď. patria medzi klasiky a skvosty. V Tatrách určite existuje mnoho krajších a kvalitnejší ciest ale tie sú a proste už asi aj navždy zostanú iné. Preto ak je chuť, vôľa a odhodlanie prečo si tie sny nespliť?

Čo treba robiť ak meteorológovia hlásia dážď a búrky? No predsa ísť liezť do Tatier…  Keďže v poslednom čase im predpovede vychádzajú akosi  naopak, s nádejou dobrého počasia kráčame v tieni Malého Kežmaráku, Jastrabky , Žeruch  a svetla čeloviek dolinou bielej vody na Brnčalku. Chata praská vo švíkoch a tak sme radi že nám Hanka nájde miesto, kde sa  môžeme zložiť.  Krátke, ale intenzívne „občerstvenie“, bojová porada o podmienkach s osadenstvom chaty a už spíme spánkom spravodlivých. Ráno budík o 4:30 spôsobuje menšie infarktové stavy ale pri pohľade na Severnú stenu Kežmaráku v ranných zorách sa srdiečko okamžite dáva do poriadku a je pripravené fungovať. O 5:00 vychádzame z chaty. Karty sú rozdané, Weberovka vybraná, snáď vydrží počasie a Iľko sa zase zmýli. Pod nástupom krátke raňajky a o 6:15 lezieme prvú  dĺžku. Chvíľku nám trvá pokiaľ si zvykneme, že štandy sú odistené. Prvý štand netrafím a okolo druhého Marcel bez povšimnutia prefrčí. Spodok je dosť rozbitý a ak je aj mokrý, ako sme ho mali my, tak je dosť  nepríjemný.  Od tretej dĺžky začína pekné lezenie striedavo kútom a platňou. Niekedy až príliš vyskobovaný so super štandami. V kľúčovej dĺžke nejde ani tak o obtiažnosť, ale skôr potiahnuť na štand poriadny autobus. Od 6tej dĺžky sa komín mení na žľab a nim ľahko až na nemecký rebrík. O 10:45 sedíme na Nemeckom rebríku a doprajeme si zaslúženú vrcholovú odmenu. Ja cigaretku a Marcel čokoládku. Počasie sa nakoniec umúdrilo, čierne ťažké mraky ktoré nám hrozili celý čas odtiahli na západ a tak sme si vychutnávame  gýčové ale nádherné výhľady do okolitých dolín.  Na zostupe stretávame partiu Nemcov ktorí  si za túru vybrali ktovie prečo Nemecký rebrík. Marcel oprašuje znalosti  nemčiny a púšťa sa s nimi do duchaplnej debaty…  O 13:00 sedíme na priedomí chaty  s chladeným Budvarom v ruke pozeráme do steny a spomíname ako sme často sedeli na chate, pozerali do steny a tajne dúfali že raz túto klasickú cestu prelezieme.  V noci nás zo sna zobúdí poriadna búrka.  Až ma zamrazí ak si pomyslím  čo by bolo ak by to prišlo cez deň.  Keďže do rána prší, na ranný budík nereagujeme a vstávame dosť neskoro. Počasie neisté tak meníme plány a namiesto Jastrabky si vyberáme Žeruchy ak by sa to zvrtlo… Na začiatok si preliezame Puškášov pilier na Kozú Kopu. Cesta kratučká, 3 dĺžky max do 4 stupňa obtiažnosti s borhákmi na štandoch priam ideálna pre začiatočníkov. Asi po 1,5 hodine sme naspäť v doline.  Počasie vyzerá že sa zase umúdri, rozhodujeme sa nastúpiť do Východnej žeruchovej veže  Puškášov pilier. 6 dĺžok do 5 stupňa obtižnosti . V ceste je už nalezený Duško Zajac s kurzistami. Netrvá dlho kým ich dobehneme a keďže vieme čo sa v horách patrí,  trpezlivo čakáme na každom štande, kým nám uvoľnia dĺžku. Po doleze traverzujeme popod Žeruchy,  Kozí štít a žľabom schádzame dole.  Na chate stíhame posledné lúče slnka na terase, ktoré sa nám lomia v zlatistom zaslúženom  moku. Večer nás na biku navštívi Miško Sabovčík, bez spacáku, bez oblečenia ale s vodečkou staličnajou… Ráno je preto trošku pomalé ale pri pohľade na oblohu a čierne husté mraky sa nám zo spacáku ani nechce vstávať.  Pravdepodobnosť, že sa nám tretí krát podarí uniknúť búrke je dosť nereálna, tak balíme cajchy a posledným pohľadom sa lúčime s dolinou. Veď hneď ako sa bude dať sme späť…